Kamelot je nevidomý básnik
/ venujem pamiatke Floriánovi Cubjakovi /
Sedím za počítačom a píšem. Som spisovateľ. Za člena Spolku slovenských spisovateľov ma prijali v roku 2001. Som aj prozaik, avšak poézia mi vrie v žilách ako horúci gejzír slov a tichosti metafor. Je síce menšinový žáner,
ale kto sa v nej vyzná a chápe ju, je pre neho krásne a podmanivé- Básnik Milan Rúfus raz povedal: „ V tichu sa rodí báseň. „ Je to skutočne tak. O štyridsať rokov mladší básnik, Jozef Urban zas vyslovil myšlienku.
„ Ženu a báseň nikdy neznásilňuj.“ To bola rada, ktorú mi dal, keď som ho navštívil v Bratislave, v redakcii Mladé rozlety.
Pracoval tam ako redaktor, ktorý sa venoval kultúre a tak založil pre adeptov poézii miniškolu poézie, kde učil mladých básnikov, ktorí sa venovali písaniu básní a chceli byť profesionáĺnymi básnikmi ako napríklad ja. Ja som profesionálny básnik, mám legilitimáciu. S Jožom sme boli veľmi dobrí priatelia, vždy, keď sme sa stretli, mali sme si, čo povedať.
Zapadli sme do nejakej krčmičky, popili trocha pivečka, vínka a pospomínali sme všetko, čo sa stalo dovtedy, kým sme sa nestretli stalo a verte, mali sme si, čo povedať. Volám sa Karol Pietor, píšem v prvom rade poéziu, ale venujem sa i próze. V detstve, keď som začal písať, tvoriť som sa venoval písaniu básní. Pre mňa venovať sa poézii, bolo ľahké, vlastne o veľa ľahšie ako písať prózu. Tu som začal písať, keď mi na vyjadrenie mojich pocitov nestačila poézia, a tak som. Sa začal venovať próze.
Môj učiteľ, jeho meno nie je podstatné, ktorý / obrazne povedané /, objavil vo mne prozaické črevo, / to básnické / som už dávno mal, mi veril, že nebude so mňa iba básnik, ale i spisovateľ, prozaik. Moje dve básnické zbierky, Horiace ruže pod oknami a Moje oči, Tvoja pieseň, boli úspešné. Tá prvá v roku 1998 získala cenu, najlepšia básnická zbierka, v danom, spomínanom roku, keď mi vyšla.
Cena a úspešnosť prvej zbierky ma natoľko povzbudila, že o rok som vydal ďalšiu a to taktiež veľmi úspešnú knihu poézie Moje oči, Tvoja pieseň. Tá na celoslovenskej literárnej súťaži Bratislavské literárne prúdy získala znova prvé miesto a certifikát o kvalite a výnimočnosti tejto mojej druhej básnickej zbierky. Tá ma posunula v pred takouto formou, že som sa mohol s touto mojou básnickou zbierkou prihlásiť na medzinárodnú literárnu súťaž mladých básnikov.
Aj táto zbierka bola v zahraničí úspešná. Získala dve ceny, druhé miesto v kategórii poézia a cenu primátora mesta hlavného magistrátu. Ing. Ondreja Potočku. Je tesne pred polnocou, za chvíľu zahlaholia zvony, pripomenú všetkým, že je polnoc. Mnohí spia, poniektorí si svietia, sú doma, buď prišli, alebo odchádzajú z práce. Jedno je isté tykajú si s nocou, ktorá je ich súčasťou žitia. Skutočne, pod tmou je svetlo, ktoré drží ľudí nad hladinou.
Píšem, na pracovnom stole mám rôzne výpisky, obrázky vytlačené z internetu, ktoré sú a boli vždy sú mojou inšpiráciou pri písaní.
Vravím píšem, čas uteká, hodinová ručička chce predbehnúť svoju sestru, menšiu ručičku, sestričku, to sa však nikdy nestane. Áno čas beží... Idem si spraviť ďalšiu kávu, spalo by sa mi, musí, ale pracovať. Okolo pol ôsmej ráno mám zavolať do vydavateľstva Úsmev slova, aby sa pozreli na moju básnickú zbierku. Položím svoje srdce na oltár. Môj literárny agent, priateľ a veľmi dobre známy, mi doporučil toto vydavateľstvo, a ja s úsmevom na perách môžem povedať, že som s ním spokojný.
Funguje tu všetko, vydávanie literárnych diel, dobrá spolupráca s jazykovými redaktormi, vydavateľstvo dokáže zabezpečiť ilustrácie a taktiež distribúciu vydaných románov, básnických zbierok, či kníh poviedok.
Kávu som si spravil, momentálne mi rozvoniava po pravej strane stola, k nej si dávam dva deci kvalitného Mondranského vína, vyrobený v okolí Bratislavy, Pezinka, kde má hrozno nna to, najlepšie poviedky.
Zbierka bude mať štyridsaťsedem básnik, tri ešte prepracuvávam, cízlujem.
Do tej pol šiestej, do rána bude zbierka hotová, emailom ju pošlem svojmu agentovi a ráno môžem ísť na rokovanie s riaditeľom vydavateľom.. PhDr. Miroslavom Konôpkou Csc. Rokovať s ním budem a vydávaní samotnej zbierky o zmluve a najmä honoráru, ako takého pre mňa. Je štvrť na štyri, všetko je hotové, zbierka uzrie svetlo sveta a to som nesmierne rád. So Slávkou ako so svojou snúbenicou, s ktorou môžeme mať dieťa, ale rozhodli sme sa pre bezdetné manželstvo.
Prečo? To nech je naše tajomstvo, vravíme, že všetky vydané moje literárne diela sú naše deti. A to je svojim spôsobom i pravda, pri každom krste, mi robí garde Slávka, krstný otcovia mojich diel sú slávne osobnosti slovenskej kultúry, ktorých meno nechcem spomenúť, nechcem im robiť reklamu, čo ani nemôžem, pretože je to zakázané. šte si trocha ľahnem, zdriemne si, spravím si flošíka, vraví sa, že takýto polhodinový polospánok, spraví viac, akoby človek spal celú noc. Keď sa zobudím, naraňajkujem sa, spravím znova kávu, ledva žijem, a vôbec na kávu som si zvykol, tento zvyk, piť ju, viac šálok denne, mám zo študentských čias, keď som študoval na Ekonomickej škole na ulici Jána Smreka cestovný ruch. Keď vstanem, zvony na námestí odbíjajú svoje, pozriem sa, je práve šesť.
Naraňajkujem sa, dám sa do pucu, do poriadku , sadnem za počítač a pošlem v prílohe programe word svoju básnickú zbierku Rekviem z kríža.
Pomaly zamknem byt, vyjdem z bloku a ide k autobusovej zastávke, počkám na svoj autobus. Ním ide k vydavateľovi. Pokiaľ prídem do vydavateľstva Úsmev, zbierku mať bude stačiť iba rokovať a na to som už pripravený. Prečo som sa vybral autobusom? Pretože je pekné jesenné počasie, práve po daždi... Taký to čas mám nesmierne rád. Do vydavateľstva budem musieť ísť dvoma autobusmi a to autobusom dvestotrinásť, prestúpim z ulice Gegorianskej sedem na autobus číslo devätnásť, po siedmej zastávke vystúpim a som tam.
Vydavateľstvo má právo meno Úsmev, každému básnikovi, či spisovateľovi sa na tvári vyjaví úsmev, keď do neho vstúpi. Jeho služby sú viac než dobré, počnúc od úpravy textu jazykovej redaktorky, po vydávaní, až po rokovaní honorárov. Ešte jedno pozitívum tu treba vyzdvihnúť, že diela sa vydávajú cez zmluvy, čo je veľké plus pre samotného autora, básnika, spisovateľa v jednej osobe, nehovoriac o distribúcii, ktorá je zabezpečená.
Pri vydávaní diel, je každý spokojný, aj vlk, aj ovca je celá a to je na tom dobé....Spokojnosť vydavateľských služieb pre obe strany. Vystúpim na z prvého autobusu prejdem na Karadžičovu ulicu, tá je blízko pešej zóne, križuje sa s Mierovou ulicou maršála Kulikova.
Popri Karadžičovej ulice, tečie Dunaj, jeho silné vlny narážajú na breh,
akoby mu chceli niečo povedať. Je to tajomstvo, ktoré táto voda plná sily a istoty, nepovie. Biele čajky práve prilietajú. Sadnem si na lavičku a sledujem ich let, je majestátny, pôvabný a dokonalý viac, ako je to treba. Čajky potvrdzujú jedno, že sú vynikajúci letci, ktorí majú v sebe poéziu krásneho vzletu.... Jasne to potvrdzujú, keď letia v kŕdľoch nad vodou.
Pomaly mi ide autobus, vstanem a ide na zastávku autobusu. Odrazu tam vidím zvláštneho človeka s čiernymi okuliarmi a bielou paličkou v ruke, v druhej má akési noviny. Je určite nevidomý, potvrdzuje to biela palička. Pomaly niektorí nastúpia, s nimi ja a nevidomec.
Keď si sadnem, muž s bielou paličkou stojí a prechádza pomaly popri cestujúcich a zvýšeným hlasom povie.
„ Kupujte Večerník... Kupujte Bratislavský Večerník. “ v tom sa ozve prísny, až nahnevaný hlas šoféra. „ Nerobte mi tu svoj biznis a neotravujte cestujúcich. Vyzývam Vás, aby ste opustite túto električku.“ Mnohých hnev vodiča električky prekvapí. Veď tento pán nikomu neubližuje, robí si svoju prácu, predáva noviny, ba poniektorí si ich aj kúpia, aby sa dozvedeli, čosi nové, čo sa deje doma, či v zahraničí. Nevidomý pán si nie je viny, jedine, čoho si je vedomý, je to, že je slepý, práve tento fakt, mu teraz dali na vedomie, je mu to nepríjemne a veľmi to bolí. Vystúpi a ja s ním. Akoby som tušil, že bude potrebovať pomoc....
Ako vystúpi na ostrovček autobusovej zastávky, kde cestujúci čakajú na svoj spoj. Prichádzajú akýsi frajeri, ktorí sa správajú nehorázne, kruto, na ľudí si dovoľujú viac než dosť. Sú traja a štvrtý je ich, vodca, má v ruke fľašu vína a pije, keď sa napije fľašu podáva ďalej svojim priateľom. Fľaša je prázdna, odhodia ju na zem, respektíve ju praštia o zem, až z nej ostáva črep po črepe. Predierajú sa pomedzi ľudí, ubližujú im ľudí, do jedných strkajú, do druhých búchajú po pleci...
Odrazu uvidia nevidomého človeka a začínajú do neho zabŕdať.
„ Florián. Marián, Florián je slepý, slepý je.... Žobrák, žobráčik, nevyrovná sa Ti nik. “
„ Pozrite má cez plece sivú brašňu, máva v nej peniaze, šľohnim ich, aspoň budeme mať na víno.“
Tretiemu z partie to netreba, ani hovoriť. Rozbehne sa a namieri si to k Floriánovi, strhne mu brašňu. Ráznym k rokom k nemu pristúpim. A mladého pár chvatmi spacifikujem. Vytrhnem mu tentoraz ja sivú brašňu
a podám ju ho nevidomému kamelotovi.. „ Ďakujem za záchranu.“
„Rád pomôžem, prepáčte, mám viac menej naponáhlo, idem k svojmu vydavateľovi, mám s ním jedno dôležité rokovanie.“
„ Píšete? “
„ Áno....“
„ A, čo, ak to nie je tajomstvo? “
„ Poéziu, prózu, romány, všetko poviedky, literárne glósy, čo príde.“
„ Tak to sme kolegovia, aj ja mám básnické črevo. Dokonca som vydal básnickú zbierku, s názvom Slepé oči neplačú.“ A vyberie spod vrecka svojho saka malú knihu poézie, má nádherný obal, až chytá človeka si zbierku prečítať.
„ Vďaka, určite si ju prečítam.“ Dodám a lúčim sa s nevidomým mužom.
Vo vydavateľstve všetko dobre dopadlo.... Vedúci vydávania literárnych diel mi prisľúbil , že o mesiac zbierka vyjde, dostane, tristo kusov, výtlačkov a honorár štyri tisíc eur, čo ma milo prekvapí a som rád.
Večer si pripravím horúci grog, rozpálim polená v krbu a začínam čítať zbierku básní, ktorú som dostal na zastávke autobusu.
Zbierka básní má červený obal na nich sú namaľované oči so zakaleným pohľadom, na ktorých sú okuliare, dole pod nimi je biela palička, symbol nevidomosti, ale sily takýchto ľudí, prekonávať životné úskalia stoj, čo stoj,
byť strojcom svojho osudu, vyrovnať sa s tým, čo bolo, čo príde, s bolesťou v srdci, a predsa s túžbou žiť a mať rád to, čo prinesú hviezdy.Pretože iba vo hviezdach je spísaný to, čo mu sa vraví osud, osud pod hviezdami, v bolesti vidieť srdcom do ďaleka, s istotou, že existovať znamená, vidieť, žiť a milovať.