Internet, je dobrý sluha, ale zlý pán
Roky som pracoval v knižnici. Knihy vždy boli mojim hlavným gróm. Miloval som ich, kupoval a nesmierne rád som ich čítal. Za pozitívny vzťah k nim môžem ďakovať svojim rodičom, najmä mame.
Tá ma učila, nielen k láske k nim, ale učila ma rozhľadu ku knihám, ich samotným autorom. Nesmierne som mal rád Gogoľa, Tolstého, Šolochova a iných ruských autorov, veď za socializmu iní ako ruskí autori neboli a ich knihy sa museli jednoducho čítať.
Začal som písať ako dvanásťročný básne, postupne som nadobudol pocit, že som básnik. Bolo to čosi naivné, ale hrial ma pocit, áno raz ním budem určite. Ako som mal rád knihy, tak som sa prihlásil na Strednú / výberovú / knihovnícku školu do Bratislavy.
Počas strednej školy som stretol svojho prvého učiteľa poézie Vojtecha Kondróta. Ten ma hnal písať, bol mojím akýmsi hnacím motorom, aby som tvoril, venoval sa svojej tvorbe, mám na to, tak prečo by som to nevyužil.....
Vždy vravieval svojim žiakom v literárnom klube v Dome ČSSP na Dunajskom nábreží , / stretávali sme sa tam každý mesiac ./ „ Básnik môže mať dvadsať percent talentu, ale ostatné je na ňom, či bude na sebe pracovať, aby z neho bol dobrý, ba dokonca vynikajúci básnik“.
Ďalší mojím učiteľom poézie, konkrétne duchovnej poézie bol Pavol Stanislav, básnik, ktorého tvorbu si nesmierne vážim pretože je v nej skrytá kultúra ľudovej tradícií, slovesnosti a pravej duchovnej poézii. Nikdy nezabudnem ako ma naviedol, aby som sa venoval duchovnej poézii. ..... povedal mi.
„ Gabriel, prečo sa nevenuješ duchovnej poézii, veď máš krásne biblické meno Gabriel – Archanjel,“
A kosa padla, zamyslel som sa, utvrdil v pravde, áno tomuto žánru sa budem venovať. Ešte viac som sa utvrdil v tejto pravde, keď zomrel Milan Rúfus, že touto cestou musím kráčať. A vždy, keď sme na Strednej škole na praxi, zapisovali knihy do prírastkového zoznamu, voňali doslova čerstvou tlačou. Už vtedy som vedel, že budem skutočným básnikom a budem vydávať básnické zbierky s tým, že moja poézia osloví čo najviac mojich čitateľov.
A prečo som svoje literárne zamyslenie takto začal? Keď som začal pracovať v knižnici, knihy som nielen požičiaval, ale čitateľov i usmerňoval, čo je nové na knižničnom trhu, aké knihy by mali čítať. A mnohým láska ku knihám ostala, až dovtedy, kým na svet svetlo sveta neuzrel INTERNET.
V tom všetkom sa stratilo, kniha ako taká zapadla do úzadia, nemala šancu prežiť, najmä u mladšej generácii, Myslela si, že kniha je už nepotrebná, veď máme internet , ten nám dá rozhľad o všetkom, správy, novinky, do konca i knihy na mimočítankové. Stačí ich z internetu opísať, netreba ich ani čítať.
Ale študenti na to doplatili , najmä na maturitách, keď profesori chceli od nich jednotlivé diela viac rozoberať. Vtedy boli mimo, a tak i známky zo slovenského jazyka a literatúry dopadli. Boli nie najlichovitejšie. Študenti si tak zhoršili výslednú známku z daného predmetu a boli sklamaní ,
Nehovoriac o tom, že internetom prichádza šikana na tomto masmediálnom trhu, psychický teror, ktorí mnohí nezvládnu, pritom pred nedávnom internet bol pre nich všetko. Mnohí sa od neho odklonili a prišli k názoru, že knihu žiadny internet nenahradí a nikdy ani nevytlačí.
Kniha dá človeku oveľa viac ako samotný internet. Ten je dobrý sluha a zlý pán. Samo o sebe je to veľká pravda, hoci aj internet má svoje miesto, treba k nemu prichádzať triezvo a umne, aby nám viac neubližoval ako má dávať.
Veď internet je dobrý sluha, ale zlý pán.