Matkine ruky najväčší klenot, aký môže byť
. Som čím som, básnik, spisovateľ. Na svet sa pozerám z iného pohľadu, inak ako obyčajný človek. Nedivte sa, veď som umelec slova, ktorý mu dokáže dať zmysel a tvar. Nie nechcem, aby ma ktosi klepal po pleci, skvele píšeš, je to originálne. Len tak ďalej, niečo z Teba bude. Narcizmus ako taký, nie je moja pravá šálka kávy.Chcem tým povedať, každý z nás umelcov, ktorí dokážu ovládať pero v ruke, hľadajú inšpiráciu, tému na svoju báseň.
O tomto je, v tejto chvíli reč, o ničom inom.Keď som bol malý, bral som matku a jej starostlivosť, ako samozrejmosť. Mamka má svojho synčeka a stará sa o neho, varí mi tie najobľúbenejšie jedla, kupuje mi hračky, perie, žehlí.. Zas, keď som bol v puberte, a lomcovala so mnou ako lietadlo, matku som nepočúval, šiel som proti nej, postavil som si hlavu a tvrdil, že môjmu životu nerozumie. Čím som však starší vnímam matku ako starne. Chápem ju, mám ju rád. Ľaká ma skutočnosť, že raz nás opustí. Ostanem bez nej, a láska, ktorú cítila voči nám vyhasne ako oheň. Samozrejme i otec je rodič, učil ma spravodlivosti / pred štyrmi rokmi zomrel./, venoval sa mi, chodili sme spoločne na ryby, na huby a bolo nám fajn. Pochodili sme lesy, polia a tieto okamihy som mal nesmierne rád. Matka však ostáva matkou.
Miluje svoje dieťa, položila by za neho i vlastný život. Vždy, keď nám mama pripravovala jedlo, položila ho na stôl vnímal som jej zvráskavené ruky a videl ako starne. Áno, ruky, ten klenot najkrajšej lásky, aký môže existovať. Vážiť si ich a milovať Nezabudnúť na jej lásku, ako vychovala svoj dieťa a dala mi skutočne všetko, ako len jedna matka môže dať. Ruky, ktoré dokážu milovať, hriať, rozihrať city v srdci. Nielen svoje dieťa milovať, ale i strážiť ho ako oko v hlave.
Spomínam si na detstvo, keď som bol dieťa, chodil som do tretej triedy, v škole sme si čítali rozprávku O troch grošoch, kde starý bača so svojimi ovečkami, si jeden groš nechával pre seba, aby mal z čoho žiť, druhý dával synovi, aby sa o neho postaral, keď bude starý a tretí dával svojej matke, za to, že ho vychovala.
Život však nie je rozprávka, kde dobro víťazí nad zlom. Život je radosť, láska slzy, šťastie, zároveň bolesť, smútok, bolesť, žiaľ. Doň patrí vždy matka ako veľká osobnosť. Dokáže dať veľa a málo brať. Matka je klenot nehynúcej lásky na zemi ako je Boh a neskutočná viera nás v ňom. Matka, je nemenný obraz lásky a tichu v piesni srdca na stokrát.
Stačí tak málo milovať a mať ju neskutočne rád.