Tadeáškov epileptický záchvat
Stojím pri otvorenom okne so závesom v ruke, pozerám na oblohu plnú hviezd a nočná, trblietavá tma dýcha z plných pľúc ako keď Škót v sukni chce hrať na gajdách a pľúca sú mu stavajú súčasťou tohto hudobného, národného nástroja .Fúkať, fúkať, než mu sily stačia. Momentálne fúka jesenný vietor, chladný tak akurát, ani nie teplý, ani nie chladný...Všetko, v tomto prípade je jeseň:
Október, ten kráľ s korunou na hlave..., obyčajný, prostý dážď, ktorý si veľa pamätá, ale nič neprezradí. Jeho jesenná vlhkosť kvapiek, má svoje nemenné čaro, ostáva tu vôňa, ktorú si pamätá zem, tvrdá, ílovitá, ale spravodlivá zem, ktorú ťaží vlastný kríž . Prijímať toľko zosnulých do Božej večnej spálne je ťažšie ako si človek myslí.
Dokáže však každý rok, nahodiť mladú, krásnu tvár, na jar aj v lete. Tráva sa smaragdom ošatí, kvety v korunách stromoch nahodia rozkvitnutý šat a všetko vonia prírodným balzamom ako liek na rany. Zajtra podľa meterológov bude iba šesť stupňov, bude daždivo a k večeru pribudnú búrky. Tu na okolí, jesene bývajú chladné, daždivé..., na to sme si už zvykli, a sme vďačný za každú kvapku, ktorá prinesie obloha.
Práve v tomto čase sa na nebi vytvárajú biele mraky, majú svoju jasnú reč, dávajú nám svojimi obrazmi a obrazcami najavo, čo bude, respektíve, čo sa bude diať na oblohe, aké má zámery s nami Boh, čo chce ľuďom povedať. Môj starý otec raz vyslovil krásnu myšlienku.
„ Čítaj z oblohy každý deň ako Sväté písmo z biblie a budeš najšťastnejší človek na svete.
Je podvečer, fúka jesenný vietor. Potrebujem sa nadýchať, spamätať sa zo životného kolotoča , ktorý žijem s priateľkou Editou. Sme mladý šťastný pár, vlastne by sme boli, keby..., keby.. Ale prečo sa to muselo stať? Nikto to nechcel, aby to takto dopadlo a predsa sa to stalo..Mám na srdci poškvrnenú bolesť a nedokážem sa jej zbaviť. Viem, osud tak nevyspytateľný. Pripraví nám prekážky popod nohy a my ich musíme prekonať.
Buď tento beh na dlhé trate zvládneme, alebo padneme a ťažko je nám vstať, oprášiť kolená a ďalej ísť. To, čo ja, respektíve dvaja, s priateľkou prežívame, je bohužiaľ tá druhá varianta. Obloha žiari mesačným jasom ako Edisonova lampa a mesiac, ten starý pltník pláva cez Veľký voz do modrých Benátok Nesie všetkým posolstvo zaľúbeným, s pocitom na srdci, že láska, je májové leto ruží, ktoré kvitnú vždy pre lásku. Ruže, láska, neha, túžba, to všetko je rovnica života, ktorá učí žiť a milovať.
Do obývačky vstúpi Edita, pristúpi ku mne a pozrie sa mi do tváre, chytí ma za ruku, pohladí ju. V tomto jej geste, cítim, veľkú oporu, ktorá sa nedá vyvážiť žiadnymi peniazmi. „ Mama, to tak nemyslela, Laco. Veď vieš aká je a možno to nikdy nebudeme môcť zmeniť.“
„ Ja viem, sme šťastní a ona sa k nám takto správa. Bolí to, bolí veľmi. Tadeáško? “
„ Už spí. Zaspal po rozprávke o Alibabe a štyridsiatich zbojníkoch ako med vo vate.V ieš, čo sa ma spýtal? Či aj on, je zbojník...Povedala som „ Si a nezbedný zbojník.“Smial sa... Položila som na stôl spomínanú knihu rozprávok, privrel oči a zaspal, huncút malý.“
Tadeáško má päť rokov, nie je to môj syn, ale prijal som ho za svojho, mám ho nesmierne rád, tak isto ako on mňa, aspoň dúfam.....Je to zlatý ,chlapec, naše žiarivé, rodinné slniečko. Bez neho by sme si nevedeli predstaviť svoj život. Je jednoducho náš, môj a priateľkin....
Len keby moja matka bola iná, nedokáže sa zmierniť s tým, že medzi mnou a Editou je deväť rokov rozdiel, źe Tadeáško...., ale radšej budem mlčať pre dobro veci, ale verte chce sa mi plakať. Chlapi však nikdy neplačú. To vravím aj Tadeáškovi, keď sa hrá na pieskovisku, spadne a oderie si koleno.„ Si chlap a chlapi predsa neplačú.“ Tedeáško zagúľal svojimi veľkými očami, zasmeje sa a je po všetkom. Mám ho rád, keď sa smeje, jeho smiech je pozitívne nákazlivý, dokáže ním dospelých presvedčiť, že problémy, ktoré majú, ani problémy mi nie sú a dajú sa vyriešiť hravo.
Predvčerom k nám prišla moja mama, sedela s nami v kuchyni, práve sme popíjali kávu, keď k nám prišiel Tadeáško a chcel, aby som sa s ním hral. Kúpil som mu totiž autodráhu a chcel si ju pustiť, hrať sa s ňou, nevedel, a ja som bol tým pomyselným hráčom, ktorý sa s ním mal hrať a ukázať mu ako sa spúšťa.„ Počkaj, Tadeáško, dopijem kávu, najem sa a prídem za Tebou.“ Tadeáško však rumázgal, ťahal ma silou mocou za rukáv, keď nedosiahol svoje rozplakal sa. „ Máte rozmaznané dieťa. Zle ho vychovávate.“
Pozrel som sa na Editu ona na mňa, bolo jasné, že sa blíži hádka..
„ Vieš, Laco, začala mama.... Akokoľvek ho budeš vychovávať nikdy to nebude Tvoje dieťa. Bude pre Teba cudzie a veľmi som sa sklamala kohosi si vybral za priateľku. Doniesť do rodiny dieťa a tváriť sa, že všetko v poriadku, dokáže iba bezcitná žena, ktorej záleží iba na tom, aby sa o neho iba ktosi postaral a ty si pre ňu typický vzor. Bola by som rada, ...“ v tom sa vražedne pozrela na Editu.... Keby si pretrhol tento vzťah a ukázal jej dvere, aj ja by som chcela vnuka, vlastného vnuka a nie cudzie.
Zúrim, priam pením
„ Mama, prestaň, nerob medzi nami rozbroje. My sa doma nehádame, náš vzťah sa pokazí, iba vtedy, keď k nám prídeš ty.“
„ Prečo svoje si poviem...Veď nie ste zasnúbení, zosobášení, žijete iba na divoko, Keď sa na Vás pozerá Boh, tvári sa zhrozene... Ukáž, že si skutočne chlap a ukáž jej dvere, nech ide kadeľahšie.“
„ Prestaň, mami, komu ukážem dvere budeš ty.“ rozčúli sa Laco.
„ A von. Okamžite von! “
„ To vyháňaš matku, ktorá Ťa vychovala? Krásne, to máš asi od svojej madam, pretože nikdy taký nebol.“
„ Povedal som von! Von.! “ Lacova mama sa obula, vzala na seba jesenný kabát, obzrela sa za Lacom.
„ Len, aby si raz neľutoval.“
„ Von! “ zreval som že steny ozývali. Matka odišla a my sme ostali sami. Tadeáško stál pri nás, bolelo ho to, ako sa správala jeho nevlastná stará mama, veď už mal päť rokov, chápal, čo sa okolo neho robí. Bol epileptik, rôzne zvýšené emócie, či negatívne, pozitívne, mohli u neho vyvolať epileptický záchvat....
Keď prišla Lacova mama domov, posťažovala sa manželovi, že ju vyhnal z domu Laco.„ Keď si tam robila cirkusy, ako zvykneš, nečuduj sa. Nedáš im nikdy pokoja, ani žiť, nie to sa, ešte nadýchnuť.
„ Som predsa jeho matka. Nie? “
„ A on ma priateľku, dieťa, ktoré má rád nadovšetko.“
O dva dni na to bola nedeľa, Tadeáško bol celý nesvoj, nevedel si nájsť pokoj. Emócie z pred dvoch dňoch, keď prešla nad nimi rodinná búrka, spracoval pravdepodobne teraz. Večer mu zas bolo do plaču, boli to nedefinované pocity, ktoré mali svoje opodstatnenie a nadránom Tadeáško dostal záchvat.
„ Prebuď sa, Laco, Tadeáško dostal epileptický záchvat.“ Na takéto čosi som bol vždy pripravený. Vyletel som ako strela, vošiel do detskej izby, kde Tadeáško spal, pohladkal ho. Ten otvoril viečka. Zrak mal zakalený, chcelo sa mu spať.
„ Nesmieš spať, Tadeášik. Musíš byť hore, pri vedomý.“ Obliekol som sa ako v spálni Edita. Keď som bol oblečený chytil som do ruky mobil.
Môj otec bol fajčiar, rád fajčieval pri okne, najmä, keď bolo po daždi. Nebolo to ani tentoraz. V tom mu zazvonil mobil na stole, v kuchyni.
Okamžite zhasol cigaretu Ráznym krokom pristúpil k mobilu, nemu, vedel kto to volá. Jeho syn. Tadeáško pravdepodobne dostal záchvat, potrebuje autom
odvoz do nemocnice, na pohotovosť.
Rozhovor medzi Lacom a jeho otcom to iba potvrdil.
„ Ahoj, otec, Tadeáško dostal epileptický záchvat.“ Nemusel ani pokračovať.
„ Rozumel som. Oblečiem sa a okamžite idem.“ Zo spálne vyšla jeho manželka, Lacova mama.. „ Čo sa stalo? “
„ Čo sa stalo? Tadeáško dostal epileptický záchvat. Teraz si spokojná. Oplatilo sa Ti spraviť u Laca rodinné rodeo. Viem si to živo predstaviť. Nepoznáš nič
iba robiť v rodine rozbroje svojimi hádkami.
Darina, tak sa volala manželka Tibora, Lacovho otca, iba sklonila hlavu a začervenala sa ako divý mak na stráni. Bola si vedomá svojej chyby. Bolo však neskoro. Nemalo zmysel plakať nad rozliatym mliekom, trebalo konať. Tadeáško potreboval pomoc.
„ Idem s Tebou, rozhodla sa Lacova mama.“ To už Tibor stál vo dverách a mieril k výťahu. Obzrel sa za sebou a povedal
„ Nebuď dlho, čakám maximálne desať minút.“ Za desať minút skutočne obaja boli na parkovisku.
Lacova mama si sadla dopredu k manželovi, ten za volant a rázne vyšli na ulicu, cesta im trvala pätnásť minút. Keď prišli k bloku, kde Kristína a Laco bývali, naskytol sa im neskutočný pohľad, na ktorý boli zvyknutý. Tentoraz to však bolo niečo iné. Kŕče u Tadeáška boli veľmi veľké, triasol sa ako paragraf, slinil a čakal na lekársku pomoc. Bol pri vedomý, jeho pohľad bol však zakalený ako voda v rieke a jeho ruky a nohy nepoznali nič iba kŕče a kŕče, nič iba kŕče.
V ordinácii na pohotovosti, sedel lekár, Mal sivasté vlasy, fúziky a briadku, ktorá bola výraznejšia ako okrasa pod jeho nosom.Človek mal dojem, že je lekár, skúsený muž v bielom plášti, s dlhoročnou praxou. A skutočne to tak aj bolo. Bol to skúsený lekár, keď nie viac.
Tadeáška Laco položil na nemocničný gauč. Vo dverách stála Kristína a pozorovala trápenie svojho syna. V duchu sa modlila, aby to prežil. V tom Tadeáško vystrel ruku a povedal. „ Mami, mamka, všakže som iba tvoj,“ a opakoval.„ "Mamička, všakže som tvoj a ockov.“
" Samozrejme odpovedala Kristína a rozplakala sa Laco hoci bol nevlastný Tadeáškov otec, o ktorom Vedel malý bojovník, volal Laca oco, ocinko. I Lacovho otca... Starý otec, alebo starký. Iba rodina Krasnojarských chápala, čo tým Tadeáško myslel, keď vyslovil pomyselnú vetu.“ Všakže, Mami, som iba Tvoj. “
Zdravotnej sestre lekár prikázal injekčne podať magnézium 100 ml. ,Apaurin celú ampulku infúzne a Guajacuran infúzne 50ml. Krvný tlak, ktorému pulz sa mierne zvýšil dôsledkom kŕčov, trebalo znížiť, aby sa ďalej nenarušila srdcová aura. Apaurin a Guajacuran boli infúzne lieky na uvoľnenie svalstva vôbec.„ Chlapca si tu necháme, na pozorovanie. Oddýchne si,“
Rozhodol lekár a prihovoril sa rodine. Sami vidíte kŕče ustupujú, všetko bude v poriadku, už nič sa mu nestane, v bezvedomí ani nebol, a to je najlepšie pri každom takomto epileptickom záchvate. Z pohotovosti vyšiel prvý Lacov otec, za ním jeho manželka Darina. Vedľa nej kráčal jej syn a Edita. „ Mohli by ste prosím Vás zastať? “ spýtala sa mladého páru, ktorému sa vydýchlo, že všetko dobre dopadlo. Laco a Kristína zastali.
„ Najprv by som sa Vám chcela ospravedlniť, najmä Edite, za to ako som sa k nej správala. Vidím Laco, že žiješ pre rodinu, si starostlivý otec a budem rád,ak ma obdaríte raz vnúčikom, alebo vnučkou.
Chytila obom dlane, dala ich na svoje . „ Dovoľte, aby som požehnala Váš vzťah a Teba, Editka, vítam v našej rodine.“ Obaja boli prekvapení, toto nečakali, ale boli to slová,ktoré boli mienené s úctou a pravdou v srdci.
Iba jeseň nesúca sa jesenným vetrom, Kristína spolu s Lacom poznali ich hodnotu lásky, ktorá sa len teraz začala žiť, na treťom poschodí, hoci s veľkým krížom na pleciach, ale predsa.., pretože, ak človek miluje toho druhého krížom, ktorý nosí, je to najkrajšia láska horiaca v srdci aká len môže byť.