Gabriel Németh z pripravovaného románu Srdce na mraky
prvá kapitola
/ Celkom obyčajný deň /
Kristína vojde do kuchyne, Adamko vo svojej izbe ešte spí a ona mu môže spokojne pripraviť raňajky. Jej synček má iba štyri roky, ale na svoj vek je rozumovo vyspelejší ako jeho rovesníci. S dospelými sa dokáže pekne a zdvorilo porozprávať o škôlke, jeho kamarátov.
Keď ho náhodou ponúknu nejakou sladkosťou, vezme si ju, poďakuje a ide sa hrať. Adamík, ako ho občas rodičia volajú, ho vždy upozornia, že k dospelým treba prísť iba vtedy, keď ho volajú a o tom, čo sa rozprávajú nie je pre uši malých detí ako je on. Ako poslušné dieťa vždy rozumie, skloní hlavu a ide sa hrať.
Má rád knihy, rád v nich listuje a vymýšľa si podľa nich príbehy, okrem toho rád kreslí a modeluje. To posledné ho nesmierne baví, dokáže z plastelíny vymodelovať to, čo mu šikovnosť jeho rúk a jeho detská naivná myseľ dovolí.
Už teraz je z neho malý umelec, veď z plastelíny vytvára modely, ktoré sú vytvorené detsky a naivne..., ale, čo môže byť krajšie ako detská naivita. Riadi -
teľke materskej škôlky Alžbete Krivánskej napadlo, či by nebolo vhodne jeho práce vystaviť na chodbe na Národnej galérie na Dunajskom nábreží.
Rodičom, ktorí prichádzali poobede pre svoje deti sa im jeho výtvory nesmierne páčili. A tak nastal čas porozprávať sa s kurátorkou Národnej galérie, tá prišla do škôlky, pozrela si Adamkove umelecké diela a súhlasila. Vystava sa mohla konať, aj sa konala. Bolo to pre samotnú škôlku veľké plus, mať v triede tak nadaného umelca, Adamko ním raz skutočne bude...
Kristína otvorí dvere do jeho detskej izby a Adamka zobudí so slovami „ Zlatúšik, hop sa, vstávame. Naraňajkujeme sa a ideme rýchlo do škôlky. “
povie Kristína jeho mama. Malému Adamkovi to dvakrát netreba hovoriť.
Teší sa na škôlku, kamarátov a to, čo ho tam čaká. Zatiaľ sa iba hrá, ale tá
sa mu zíde, keď to s umením bude brať vážne. Už dnes vraví, že chce byť sochár. Rodičia, ani babka a dedko a vôbec dospelí, sa mu nesmejú, pretože na to má a sny sú na to, aby sa splnili, keď človek sníva, to je podstata všetkého.
Vojde do kúpeľne, umyje sa, vydrhne si zúbky, má ich biele ako sneh,
učeše sa a ide sa naraňajkovať. Dnes si pochutí. Budú to skutočne kráľovské hody. Čerstvé kakao, vianočka natretá maslom a domácim medom od starého otca
Rád k nemu chodí, zatiaľ, čo sa moce v záhrade, Adamko, je medzi sliepočkami, kohútmi, so svinkou, ktorá má zvláštny byt a ešte papá zo zvláštnejších drevených tanierov. „ Vždy je špinavá ako prasa “ hudie Adamko starej mame
„ Ale to aj prasa je.“ pousmeje sa nad vnukovým konštatovaním babka a je rada, ..Občas, áno vyvedie kúsky a zaslúžil by si dvadsaťpäť na zadok, ale predsa je to ich vnuk, je malý, nedokáže uvažovať, čo vlastne vyviedol.
Jedného jarného dňa Kristína a Braňo, otec Adamka, prišli na návštevu k starkým. Starká pred týždňom kúpila húsatá. Adamko vyšiel z rodinného domu, kocúr Alfy, bol preč, bol na záletoch, kde si pri dedinských mačkách ako starý Casanova. Dunčovi sa z búdy nechcelo, bol skutočne teplý jarný deň..., lepšie mu bolo ležať pri miske žrádla a len tak snívať o veľkej bravčovej kosti, ktorú nikdy nedostane.
Ale snívať je treba..., ako sa na psa patrí. Svini, o tej ani nehovoriac, kúpala sa v blate a vôbec si Adamka nevšímala. Skôr uprednostňovala samotný kúpeľ,
ako pohľad na Adamka. Kohút kikiríkal, sliepky kotkodákali, zajace v koterci mali poludňajšiu siestu, spali a oddychovali, a ani húsatá sa s Adamkom nechceli hrať. Ten vošiel do domu a oslovil starého otca.
„ Deduško, nikto sa so mnou nechce hrať, ani tie malé húsatka.“
„ Odlom si z ríbezlového kríka prútik a trocha ich popoháňaj.“
Adamko to aj tak spravil, ale tak, že podochli za desať minút všetky.
„ Babka, s húsatkami som sa pohral, ale teraz sa už hrať so mnou nechcú.“ Stará mama vyšla na dvor a zalamentovala...
.“ Ach, Bože, veď Adamko skántril všetky húsatka, podochli, do slova ich popohnal až k smrti.“ A vnúčik sa usmieval akoby sa nič nestalo.
„ A nevidíš tú radosť na jeho tvári? Poď ku mne ty Pampúšisko.“ Tak starý otec volal svojho vnuka, keď čosi vyviedol a on zahladzoval za nim stopy, aby sa jeho stará mama a rodičia nehnevali. Akoby to v ten deň nestačilo, k večeru zas z chlieva vypustil sviňu, to sa už na Adamíka hneval aj jeho dedko.
Na dvore nastal poplach ako na bojisku Brána sa okamžite zamkla, dvere sa na chlieve otvorili a naháňala sa sviňa jedna radosť. Naháňačka trvala takú dobrú polhodinku a celá dedina mala o zábavu postarané. Tak taký je náš Adamko. Je to umelec, ale zároveň i živé striebro tejto rodiny.
Raňajky sú viac než vynikajúce i Kristína si na nich pochutnáva. Šup – šup, po nich sa taniere umyjú a môže sa ísť do škôlky. Tam už Adamka čaká pani učiteľka Darina Kašková. Adamka si v škôlke veľmi obľúbili, nielen deti, s ktorými si rozumel, ale i pani učiteľky.
Má veľmi dobrú slovnú zásobu. Svoje spravia detské knihy v škôlke, ale i mama Kristína, ktorá Adamkovi večer číta. Najviac sa mu páčia Waldisniovky, knihy sú farebné, obrázky. Dokážu ho zaujať. Keď je v škôlke nejaká slávnosť, naríklad, október – mesiac starších, vianočné sviatky, či Veľká noc, vždy čosi zarecitoval, či zaspieval
. A učí sa veľmi skoro, skôr ako ostatné deti . Keď Adamko vojde do hracej miestnosti už ho čakala Veronika, veľmi sa jej Adamko páči, tak mali pred týždňom svadbu, na ktorú pozvali celú škôlku, a aj pani učiteľky.
Samozrejme bola to iba hra, ale každá hra je pre dieťa veľmi dôležitá. Už samotný Komenský hlásal, že hra školou, je základ akejkoľvek výchovy.
„ Tak a dnes pôjdeme na svadobnú cestu.“ Veronika chytí do ruky detskú hru, čosi ako človeče, nehnevaj sa. Kockami treba hádzať a podľa čísel sa z domčeka pomaly sa posúvajú do Egypta, kde sú pyramídy, do Talianska, kde je more, ale nepohrdnú ani Slovenskom.
Cestujú k slovenskému moru k Šírave, vždy tam dôjdu šťastne. A je jedno, kto bude prvý... jeden druhého k sebe vezme a ide sa. Keď mu neskôr Veronika chytí ruku, Adamko cíti, akoby mu srdce búšilo a bilo na poplach. To je láska, hoci detská, ale predsa láska. Tá je strojcom každého ľudského šťastia a šťastní boli obaja.
Ako náhle Kristína odnesie Adamka do škôlky, šliapne na plyn a ide do práce. Pracuje na kardiologickom oddelení Polikliniky Sever ako zdravotná sestra. Do zamestnania prišla pred dvoma rokmi. Predtým bola s Adamkom na materskej.
Mali ho už počas jej štúdia na vyššej zdravotnej škole...
Braňo rád kreslí, maľuje, preto šiel na Strednú umeleckú školu v Kremnici, neskôr si spravil externe gymnázium , kde sa vyučovalo programovanie a cudzie jazyky, tie boli pre neho dôležité ako aspoň programovanie samotné, zišlo sa to v práci pre firmu.
Všetko do seba zapadlo ako farby do Rubikovej kocky, keď mu Peter, jeho priateľ dal tip pracovať vo Word Coospool, aby sa uchádzal o pracovné miesto. Táto firma sa zaoberala výrobou bilbordov do obchodných sietí ako Lidl, Fresh, Tesco, Kaufland, Jednota.
Reklama bola pre nich podstatná. Braňo sa rýchlo zapracoval. Rád postával pred rysovacou doskou kde bilbordom dával iba základ, mierku, šírku, akoby mali jednotlivé geometrické útvary v nich vyzerať.
Najradšej mal rád prácu, kde nepotreboval mierku, ale iba nakresliť, respektíve čosi namaľovať. Vtedy mu fantázia pracovala naplno a to bolo jeho. Tu sa našiel, maľoval, kreslil, až kým bilbord nebol hotový.
Pri každej takejto práci, kde sa bilbordy vytvárali s spomenul na profesorov na Strednej umeleckej škole. Boli to veľmi dobrí pedagógovia a talent v tomto smere do vienka dostal aj jeho Adamko.
Keď sa zapracovali, Kristína si našla miesto na kardiologickom oddelení a Braňo miesto v spomínanej firme, kúpili si trojizbový byt, ale bez pomoci ich rodičov by to samozrejme nešlo. Sú im za to vďační, ale predsa len mladým je lepšie, keď sú samy.Hoci na okne muchy nelietajú, ale svokrovci ich majú viac než dosť, tie reči, napomínania, moralizovania, to pozná každý mladý pár a tak je samota, osamostatnenie najlepšia varianta aká môže byť, ako pre mladých, tak i pre tu druhú stranu. Kristína a Braňo si svoj trojizbový byt dokázali vyplatiť, časom si kúpili si na lízing dve autá, Kristíne sa páčil Opel najnovšie typu a Braňovi zas Mercedes 230, pre úložný priestor, bolo to auto praktické a o to mu vlastne šlo. Kristíne sa páčila červená farba a tak sa, aj stalo.
Auto, ktoré si vyhliadla si aj kúpila. Dve autá jednoznačne potrebovali, Kristína šla do práce, Braňo šiel iným smerom, bolo to z núdze cnosť, mať dve autá. Na kardiologickom oddelení dnes vládne vynikajúca nálada, primár Stružlička na oddelení dnes nie je, tak všetci sa uvoľnia, doprajú si viac oddychu, ako obvykle. Dve – tri cigaretky navyše, ako inokedy. Kávička na stole viac a viac a podobne...Kanvica sa nezastaví.
Nakoniec sú radi, keď je pracovného času a môžu ísť domov. Kristína má dnes dennú, zajtra ju čaká nočná. Ešte dobre, že Braňo pracuje na osmičky, môže vybrať malého zo škôlky a venovať sa mu. Adamka majú obaja
nesmierne radi, dali by za neho i život.
Narodil sa, keď boli ešte študenti a láska k nemu, je stále väčšia a väčšia. Ako najstaršieho vnuka starí rodičia majú tiež veľmi radi .Hoci čo vyvedie,
je to predsa len ich vnuk, ich vlastná krv, nemôžu sa naňho hnevať.
Je to ešte dieťa a to je na tom najkrajšie.
Majú radi jeho švitorenie, keď rozpráva, keď sedí za stolom a čaká, kedy mu babka uvarí parené buchty, alebo upečie jeho obľúbený jablčný koláč, alebo sa potom so starým otcom môže hrať.
Je jesenný čas.... trocha sychravo, zamračene. Každá jeseň však býva takáto.
Keď Braňovi skončí pracovná zmena, je pol štvrtej – poludnie. Zájde pre Adamka a potom pôjdu domov.
Kristína sa už pomaly chystá do práce. Pred malou chvíľou vstala, najedla sa. Spravila si popoludňajšiu kávu, teraz je v kúpeľni, dáva sa do poriadku, na tvár si na nesie majkep, zvýrazní si oči, napudruje sa a učeše.
Príprava do práce začína. Vždy sa pripravuje skôr, aby nezmeškala. Prví, ktorí nastupujú do práce sú lekári, sú jej nadriadenými, pred nimi sa nedá nič pred nimi odtajiť, najmä ak slúži ten Najvyšší. – Primár.
Čosi pred pol štvrtou, Braňovi sa pomaly končí pracovná zmena. Starý ako podnikového riaditeľa Olivera Tokára firmy Coospol volajú odišiel pred hodinou z vážnych rodinných dôvodov k svojmu bratrancovi Patrikovi Zelianskemu. Jeho otec nešťastne spadol, pravdepodobne si zlomil kotník. Rodina potrebuje odvoz do nemocnice, pretože jeho rodičia auto nemajú.
Oliver vyjde von z budovy firmy, odzdraví sa vrátnikovi a náhli sa na parkovisko. Tam otvorí automaticky kľúčom svoje auto a odchádza
. Je nervózny...., musí byť tam stoj, čo stoj. Len, aby tam už konečne došiel.
Nič lepšieho sa stať ani nemohlo stať, povie si pre seba ironicky. Keby si
aspoň otec zlomil ruku, tá sa hojí o veľa skôr, ale odniesol si to jeho kotník. Bude ležiacim pacientom a noha ako taká sa bude hojiť veľmi pomaly, nehovoriac o tom, keď sa kosti náhodou zle zrastú.
Čo bude ďalej? Budú musieť kotnik operovať. A čo potom? Ako to všetko dopadne. Otec je už starší, vraví sa, že starší ľudia by sa pádom mali vyhýbať. Majú už krehké kosti, v nich málo kolagénu a môžu sa zle zrásť. To je viac
ako päťdesiat percent, že sa to stať môže. Ak sa zlomenina u nich zanedbá a nezachytí, je zle.
Oliver konečne stíska kľučku na dverách. Z rodinného domu vychádza jeho mama a lamentuje. „ S otcom je zle. Nedokáže zo stoličky vstať, Nedokáže chodiť ak ho aj podopieram.“
„ Mami, hneď prídem Idem za susedom od vedľa, za Erikom. Ten by nám s otcom mohol pomôcť, odviesť do auta a potom na pohotovosť. Keď nevie stúpiť sám na nohy, potrebuje aspoň oporu dvoch silných chlapov.“
Všetko je tak, ako to povedal Oliver. Jeho otec ostal v nemocnici, najprv mu kotník musí odpuchnúť, potom mu ho zasádrujú, až neskôr sa uvidí, čo prinesie budúcnosť.
Braňo po pracovnej dobe ide pre Adamka do škôlky, ten už na otca netrpezlivo čaká. Každé dieťa má rado svojich rodičov, darmo otec a mama pre Adamka veľa znamená. Braňo k výchove malého Adama pristupuje dôkladne, pritom ho nerozmaznáva, ale učí ho žiť.
„ Mamke teraz pomôžeme, ja povysávam a ty umyješ podlahu, stúpneš si na štyri ako ozrutný tiger a mokrou handrou, vydrhneš podlahu.“ povie Braňo.
Adamkovi je smiešne, že sa zahrá na tigra, ktorý dokáže umyť podlahu.
„ A tiger dokáže umyť podlahu? “ spýta sa.
„ Áno, ale iba v rozprávke.“ povie Braňo a obaja začínajú pomáhať Kristíne.
Tá skutočne potrebuje občas pomoc. Práca na oddelení je zaťažujúca, stresová a doma ju čaká ďalšia...: varenie, pranie, žehlenie a iné ženské práce.
Hoci podlaha nie je tak dobre umytá, je to práca hala – bala, Braňo syna pochváli a tomu očká žiaria ako drahokamy. Potom sa ide hrať a to je čas
na to, aby po dôkladnom vysávaní Braňo za Adamkom umyl podlahu.
A tak sa jeho syn učí od mala, že rodičom treba pomáhať. Je to mala práca, ale zároveň veľký skutok, ak si uvedomíme, ako vychováva Braňo svoje dieťa. Keď v ten deň prídu domov, Kristína je už preč, minuli sa. Obaja sa najedia, Braňo pozerá akýsi športový prenos a Adamko sa hrá.
Kristína príde do práce, kolegyne popíjajú ešte kávu, majú ešte čas a právo na oddych, až po dvadsiatich minútach sa začína, každodenný kolotoč na oddelení. Podávanie liekov, pichanie injekcie, meranie tlaku. To všetko sa musí zapísať dôkladne do zdravotného záznamu jednotlivých pacientov pre izbových lekárov, aby potom mal primár prehľad a určil zdravotnú liečbu.
Na oddelení je desať izieb, oddelenie má štyroch lekárov, jeden má na starosti päť a druhý taktiež päť izieb. Ďalší lekári pomáhajú primárovi vo všetko, jednak občas zaskakujú za lekárov, keď náhodou niektorý z nich musí niekde ísť má dovolenku, či nebodaj je chorý.
Píšu, doplňujú záznamy a prepúšťacie správy. Zdravotných sestier je sedem a plus jedna vrchná. Tá je priamo nadriadená ostatným zdravotným sestrám,
ako takým. Nasleduje primár a jeho dvaja zástupcovia.
Kristína na oddelenie nastúpila hneď ako skončila školu. Absolvovala Strednú zdravotnú sestru, spravila si vyššie dvojročné vzdelanie a tak sa mohla pýšiť titulom Mgr. zdravotná sestra.
Ako absolventka Strednej zdravotnej škole na ulici kapitána Nálepku tri a absolvovaní spomínaného vyššieho zdravotného štúdia, mala iba teoretické znalosti, trebalo ich iba pretaviť do každodennej praxe.
Kolegyne jej veľmi ako nováčikovi pomohli, bola jednoducho dobrá zdravotná sestra na toľko, že ju po jednej z porád Mária Stražná, vrchná sestra zastavila a povedala jej, aby za ňou prišla do jej kancelárie, chce sa s ňou medzi štyrmi očami rozprávať.
Kristína mala čisté svedomie, svoju prácu vždy odviekla skvele, so žiadnou zdravotnou sestrou – s kolegyňami nemala žiadny spor, nikdy z oddelenia nič nevynášala, nepletkovala... Keď prišla Máriu Strážnu našla sedieť za svojim pracovným stolom.
„ Prišla som , pani vrchná, ako ste ma volala.“
„ Sadnite si prosím. Dáte si kávu, alebo čaj.“
„ Poprosila by som radšej čaj, kávu som už mala.“ vrchná pristúpila ku kanvici , nechala zovrieť čaj, pre seba si spravila kávu, pre Kristínu čaj...
„ Zavolala som Vás kvôli tomu, že o rok odchádzam do predčasného dôchodku z rodinných dôvodov. Mám veľmi chorú matku a treba ju doopatrovať. Ste pracovitá, som s Vami spokojná, Máte titul..., k tomu ste milá, inteligentná, a preto by som Vám chcela povedať neodchádzajte z oddelenia na iné pracovisko. Keď pôjdem do spomínaného dôchodku, vymenujem Vás, hoci ste mladá, za vrchnú sestru.. Prijímate túto funkciu? “
Kristína sa zamyslí, premietne si celú situáciu a rozmýšľa, určite si finančne polepší a bude pracovať iba osmičky, žiadna denná, žiadna nočná.
„ Áno, prijímam...“
„ To som rada.“ Povie vrchná sestra, popíja kávu, Kristína čaj a obe sa nezáväzne rozprávajú.... Keď Kristína vyjde z pracovne Márii Strážnej, vrchnej sestry, od šťastia ju zaleje ju pot, nedokáže sa ani len nadýchnuť nečakala to.
Vojde do ošetrovne a pracuje ďalej.
Gabriel Németh
román
Srdce na mraky
prvá kapitola
/ Celkom obyčajný deň /
Kristína vojde do kuchyne, Adamko vo svojej izbe ešte spí a ona mu môže spokojne pripraviť raňajky. Jej synček má iba štyri roky, ale na svoj vek je rozumovo vyspelejší ako jeho rovesníci. S dospelými sa dokáže pekne a zdvorilo porozprávať o škôlke, jeho kamarátov.
Keď ho náhodou ponúknu nejakou sladkosťou, vezme si ju, poďakuje a ide sa hrať. Adamík, ako ho občas rodičia volajú, ho vždy upozornia, že k dospelým treba prísť iba vtedy, keď ho volajú a o tom, čo sa rozprávajú nie je pre uši malých detí ako je on. Ako poslušné dieťa vždy rozumie, skloní hlavu a ide sa hrať.
Má rád knihy, rád v nich listuje a vymýšľa si podľa nich príbehy, okrem toho rád kreslí a modeluje. To posledné ho nesmierne baví, dokáže z plastelíny vymodelovať to, čo mu šikovnosť jeho rúk a jeho detská naivná myseľ dovolí.
Už teraz je z neho malý umelec, veď z plastelíny vytvára modely, ktoré sú vytvorené detsky a naivne..., ale, čo môže byť krajšie ako detská naivita. Riaditeľke materskej škôlky Alžbete Krivánskej napadlo, či by nebolo vhodne jeho práce vystaviť na chodbe na Národnej galérie na Dunajskom nábreží.
Rodičom, ktorí prichádzali poobede pre svoje deti sa im jeho výtvory nesmierne páčili. A tak nastal čas porozprávať sa s kurátorkou Národnej galérie, tá prišla do škôlky, pozrela si Adamkove umelecké diela a súhlasila. Vystava sa mohla konať, aj sa konala. Bolo to pre samotnú škôlku veľké plus, mať v triede tak nadaného umelca, Adamko ním raz skutočne bude...
Kristína otvorí dvere do jeho detskej izby a Adamka zobudí so slovami „ Zlatúšik, hop sa, vstávame. Naraňajkujeme sa a ideme rýchlo do škôlky. “povie Kristína jeho mama. Malému Adamkovi to dvakrát netreba hovoriť.
Teší sa na škôlku, kamarátov a to, čo ho tam čaká. Zatiaľ sa iba hrá, ale tá
sa mu zíde, keď to s umením bude brať vážne. Už dnes vraví, že chce byť sochár. Rodičia, ani babka a dedko a vôbec dospelí, sa mu nesmejú, pretože na to má a sny sú na to, aby sa splnili, keď človek sníva, to je podstata všetkého.Vojde do kúpeľne, umyje sa, vydrhne si zúbky, má ich biele ako sneh, učeše sa a ide sa naraňajkovať. Dnes si pochutí. Budú to skutočne kráľovské hody. Čerstvé kakao, vianočka natretá maslom a domácim medom od starého otca
Rád k nemu chodí, zatiaľ, čo sa moce v záhrade, Adamko, je medzi sliepočkami, kohútmi, so svinkou, ktorá má zvláštny byt a ešte papá zo zvláštnejších drevených tanierov. „ Vždy je špinavá ako prasa “ hudie Adamko starej mame
„ Ale to aj prasa je.“ pousmeje sa nad vnukovým konštatovaním babka a je rada, ..Občas, áno vyvedie kúsky a zaslúžil by si dvadsaťpäť na zadok, ale predsa je to ich vnuk, je malý, nedokáže uvažovať, čo vlastne vyviedol. Jedného jarného dňa Kristína a Braňo, otec Adamka, prišli na návštevu k starkým. Starká pred týždňom kúpila húsatá. Adamko vyšiel z rodinného domu, kocúr Alfy, bol preč, bol na záletoch, kde si pri dedinských mačkách ako starý Casanova. Dunčovi sa z búdy nechcelo, bol skutočne teplý jarný deň..., lepšie mu bolo ležať pri miske žrádla a len tak snívať o veľkej bravčovej kosti, ktorú nikdy nedostane.
Ale snívať je treba..., ako sa na psa patrí. Svini, o tej ani nehovoriac, kúpala sa v blate a vôbec si Adamka nevšímala. Skôr uprednostňovala samotný kúpeľ, ako pohľad na Adamka. Kohút kikiríkal, sliepky kotkodákali, zajace v koterci mali poludňajšiu siestu, spali a oddychovali, a ani húsatá sa s Adamkom nechceli hrať. Ten vošiel do domu a oslovil starého otca.
„ Deduško, nikto sa so mnou nechce hrať, ani tie malé húsatka.“
„ Odlom si z ríbezlového kríka prútik a trocha ich popoháňaj.“
Adamko to aj tak spravil, ale tak, že podochli za desať minút všetky.
„ Babka, s húsatkami som sa pohral, ale teraz sa už hrať so mnou nechcú.“ Stará mama vyšla na dvor a zalamentovala...
.“ Ach, Bože, veď Adamko skántril všetky húsatka, podochli, do slova ich popohnal až k smrti.“ A vnúčik sa usmieval akoby sa nič nestalo.
„ A nevidíš tú radosť na jeho tvári? Poď ku mne ty Pampúšisko.“ Tak starý otec volal svojho vnuka, keď čosi vyviedol a on zahladzoval za nim stopy, aby sa jeho stará mama a rodičia nehnevali. Akoby to v ten deň nestačilo, k večeru zas z chlieva vypustil sviňu, to sa už na Adamíka hneval aj jeho dedko. Na dvore nastal poplach ako na bojisku Brána sa okamžite zamkla, dvere sa na chlieve otvorili a naháňala sa sviňa jedna radosť. Naháňačka trvala takú dobrú polhodinku a celá dedina mala o zábavu postarané. Tak taký je náš Adamko. Je to umelec, ale zároveň i živé striebro tejto rodiny.
Raňajky sú viac než vynikajúce i Kristína si na nich pochutnáva. Šup – šup, po nich sa taniere umyjú a môže sa ísť do škôlky. Tam už Adamka čaká pani učiteľka Darina Kašková. Adamka si v škôlke veľmi obľúbili, nielen deti, s ktorými si rozumel, ale i pani učiteľky. Má veľmi dobrú slovnú zásobu. Svoje spravia detské knihy v škôlke, ale i mama Kristína, ktorá Adamkovi večer číta. Najviac sa mu páčia Waldisniovky, knihy sú farebné, obrázky. Dokážu ho zaujať. Keď je v škôlke nejaká slávnosť, naríklad, október – mesiac starších, vianočné sviatky, či Veľká noc, vždy čosi zarecitoval, či zaspieval
. A učí sa veľmi skoro, skôr ako ostatné deti . Keď Adamko vojde do hracej miestnosti už ho čakala Veronika, veľmi sa jej Adamko páči, tak mali pred týždňom svadbu, na ktorú pozvali celú škôlku, a aj pani učiteľky. Samozrejme bola to iba hra, ale každá hra je pre dieťa veľmi dôležitá. Už samotný Komenský hlásal, že hra školou, je základ akejkoľvek výchovy.
„ Tak a dnes pôjdeme na svadobnú cestu.“ Veronika chytí do ruky detskú hru, čosi ako človeče, nehnevaj sa. Kockami treba hádzať a podľa čísel sa z domčeka pomaly sa posúvajú do Egypta, kde sú pyramídy, do Talianska, kde je more, ale nepohrdnú ani Slovenskom. Cestujú k slovenskému moru k Šírave, vždy tam dôjdu šťastne. A je jedno, kto bude prvý... jeden druhého k sebe vezme a ide sa. Keď mu neskôr Veronika chytí ruku, Adamko cíti, akoby mu srdce búšilo a bilo na poplach. To je láska, hoci detská, ale predsa láska. Tá je strojcom každého ľudského šťastia a šťastní boli obaja.
Ako náhle Kristína odnesie Adamka do škôlky, šliapne na plyn a ide do práce. Pracuje na kardiologickom oddelení Polikliniky Sever ako zdravotná sestra. Do zamestnania prišla pred dvoma rokmi. Predtým bola s Adamkom na materskej.Mali ho už počas jej štúdia na vyššej zdravotnej škole.Braňo rád kreslí, maľuje, preto šiel na Strednú umeleckú školu v Kremnici, neskôr si spravil externe gymnázium , kde sa vyučovalo programovanie a cudzie jazyky, tie boli pre neho dôležité ako aspoň programovanie samotné, zišlo sa to v práci pre firmu.
Všetko do seba zapadlo ako farby do Rubikovej kocky, keď mu Peter, jeho priateľ dal tip pracovať vo Word Coospool, aby sa uchádzal o pracovné miesto. Táto firma sa zaoberala výrobou bilbordov do obchodných sietí ako Lidl, Fresh, Tesco, Kaufland, Jednota.Reklama bola pre nich podstatná. Braňo sa rýchlo zapracoval. Rád postával pred rysovacou doskou kde bilbordom dával iba základ, mierku, šírku, akoby mali jednotlivé geometrické útvary v nich vyzerať. Najradšej mal rád prácu, kde nepotreboval mierku, ale iba nakresliť, respektíve čosi namaľovať. Vtedy mu fantázia pracovala naplno a to bolo jeho. Tu sa našiel, maľoval, kreslil, až kým bilbord nebol hotový. Pri každej takejto práci, kde sa bilbordy vytvárali s spomenul na profesorov na Strednej umeleckej škole. Boli to veľmi dobrí pedagógovia a talent v tomto smere do vienka dostal aj jeho Adamko.
Keď sa zapracovali, Kristína si našla miesto na kardiologickom oddelení a Braňo miesto v spomínanej firme, kúpili si trojizbový byt, ale bez pomoci ich rodičov by to samozrejme nešlo. Sú im za to vďační, ale predsa len mladým je lepšie, keď sú samy.Hoci na okne muchy nelietajú, ale svokrovci ich majú viac než dosť, tie reči, napomínania, moralizovania, to pozná každý mladý pár a tak je samota, osamostatnenie najlepšia varianta aká môže byť, ako pre mladých, tak i pre tu druhú stranu. Kristína a Braňo si svoj trojizbový byt dokázali vyplatiť, časom si kúpili si na lízing dve autá, Kristíne sa páčil Opel najnovšie typu a Braňovi zas Mercedes 230, pre úložný priestor, bolo to auto praktické a o to mu vlastne šlo. Kristíne sa páčila červená farba a tak sa, aj stalo.
Auto, ktoré si vyhliadla si aj kúpila. Dve autá jednoznačne potrebovali, Kristína šla do práce, Braňo šiel iným smerom, bolo to z núdze cnosť, mať dve autá. Na kardiologickom oddelení dnes vládne vynikajúca nálada, primár Stružlička na oddelení dnes nie je, tak všetci sa uvoľnia, doprajú si viac oddychu, ako obvykle. Dve – tri cigaretky navyše, ako inokedy. Kávička na stole viac a viac a podobne...Kanvica sa nezastaví. Nakoniec sú radi, keď je pracovného času a môžu ísť domov. Kristína má dnes dennú, zajtra ju čaká nočná. Ešte dobre, že Braňo pracuje na osmičky, môže vybrať malého zo škôlky a venovať sa mu. Adamka majú obaja nesmierne radi, dali by za neho i život.
Narodil sa, keď boli ešte študenti a láska k nemu, je stále väčšia a väčšia. Ako najstaršieho vnuka starí rodičia majú tiež veľmi radi .Hoci čo vyvedie, je to predsa len ich vnuk, ich vlastná krv, nemôžu sa naňho hnevať. Je to ešte dieťa a to je na tom najkrajšie.Majú radi jeho švitorenie, keď rozpráva, keď sedí za stolom a čaká, kedy mu babka uvarí parené buchty, alebo upečie jeho obľúbený jablčný koláč, alebo sa potom so starým otcom môže hrať.
Je jesenný čas.... trocha sychravo, zamračene. Každá jeseň však býva takáto. Keď Braňovi skončí pracovná zmena, je pol štvrtej – poludnie. Zájde pre Adamka a potom pôjdu domov. Kristína sa už pomaly chystá do práce. Pred malou chvíľou vstala, najedla sa. Spravila si popoludňajšiu kávu, teraz je v kúpeľni, dáva sa do poriadku, na tvár si na nesie majkep, zvýrazní si oči, napudruje sa a učeše.Príprava do práce začína. Vždy sa pripravuje skôr, aby nezmeškala. Prví, ktorí nastupujú do práce sú lekári, sú jej nadriadenými, pred nimi sa nedá nič pred nimi odtajiť, najmä ak slúži ten Najvyšší. – Primár.
Čosi pred pol štvrtou, Braňovi sa pomaly končí pracovná zmena. Starý ako podnikového riaditeľa Olivera Tokára firmy Coospol volajú odišiel pred hodinou z vážnych rodinných dôvodov k svojmu bratrancovi Patrikovi Zelianskemu. Jeho otec nešťastne spadol, pravdepodobne si zlomil kotník. Rodina potrebuje odvoz do nemocnice, pretože jeho rodičia auto nemajú.
Oliver vyjde von z budovy firmy, odzdraví sa vrátnikovi a náhli sa na parkovisko. Tam otvorí automaticky kľúčom svoje auto a odchádza. Je nervózny...., musí byť tam stoj, čo stoj. Len, aby tam už konečne došiel. Nič lepšieho sa stať ani nemohlo stať, povie si pre seba ironicky. Keby si aspoň otec zlomil ruku, tá sa hojí o veľa skôr, ale odniesol si to jeho kotník. Bude ležiacim pacientom a noha ako taká sa bude hojiť veľmi pomaly, nehovoriac o tom, keď sa kosti náhodou zle zrastú.
Čo bude ďalej? Budú musieť kotnik operovať. A čo potom? Ako to všetko dopadne. Otec je už starší, vraví sa, že starší ľudia by sa pádom mali vyhýbať. Majú už krehké kosti, v nich málo kolagénu a môžu sa zle zrásť. To je viac ako päťdesiat percent, že sa to stať môže. Ak sa zlomenina u nich zanedbá a nezachytí, je zle. Oliver konečne stíska kľučku na dverách. Z rodinného domu vychádza jeho mama a lamentuje. „ S otcom je zle. Nedokáže zo stoličky vstať, Nedokáže chodiť ak ho aj podopieram.“
„ Mami, hneď prídem Idem za susedom od vedľa, za Erikom. Ten by nám s otcom mohol pomôcť, odviesť do auta a potom na pohotovosť. Keď nevie stúpiť sám na nohy, potrebuje aspoň oporu dvoch silných chlapov.“ Všetko je tak, ako to povedal Oliver. Jeho otec ostal v nemocnici, najprv mu kotník musí odpuchnúť, potom mu ho zasádrujú, až neskôr sa uvidí, čo prinesie budúcnosť.
Braňo po pracovnej dobe ide pre Adamka do škôlky, ten už na otca netrpezlivo čaká. Každé dieťa má rado svojich rodičov, darmo otec a mama pre Adamka veľa znamená. Braňo k výchove malého Adama pristupuje dôkladne, pritom ho nerozmaznáva, ale učí ho žiť. „ Mamke teraz pomôžeme, ja povysávam a ty umyješ podlahu, stúpneš si na štyri ako ozrutný tiger a mokrou handrou, vydrhneš podlahu.“ povie Braňo. Adamkovi je smiešne, že sa zahrá na tigra, ktorý dokáže umyť podlahu. „ A tiger dokáže umyť podlahu? “ spýta sa.
„ Áno, ale iba v rozprávke.“ povie Braňo a obaja začínajú pomáhať Kristíne.
Tá skutočne potrebuje občas pomoc. Práca na oddelení je zaťažujúca, stresová a doma ju čaká ďalšia...: varenie, pranie, žehlenie a iné ženské práce. Hoci podlaha nie je tak dobre umytá, je to práca hala – bala, Braňo syna pochváli a tomu očká žiaria ako drahokamy.
Potom sa ide hrať a to je čas na to, aby po dôkladnom vysávaní Braňo za Adamkom umyl podlahu. A tak sa jeho syn učí od mala, že rodičom treba pomáhať. Je to mala práca, ale zároveň veľký skutok, ak si uvedomíme, ako vychováva Braňo svoje dieťa. Keď v ten deň prídu domov, Kristína je už preč, minuli sa. Obaja sa najedia, Braňo pozerá akýsi športový prenos a Adamko sa hrá.
Kristína príde do práce, kolegyne popíjajú ešte kávu, majú ešte čas a právo na oddych, až po dvadsiatich minútach sa začína, každodenný kolotoč na oddelení. Podávanie liekov, pichanie injekcie, meranie tlaku. To všetko sa musí zapísať dôkladne do zdravotného záznamu jednotlivých pacientov pre izbových lekárov, aby potom mal primár prehľad a určil zdravotnú liečbu. Na oddelení je desať izieb, oddelenie má štyroch lekárov, jeden má na starosti päť a druhý taktiež päť izieb. Ďalší lekári pomáhajú primárovi vo všetko, jednak občas zaskakujú za lekárov, keď náhodou niektorý z nich musí niekde ísť má dovolenku, či nebodaj je chorý.
Píšu, doplňujú záznamy a prepúšťacie správy. Zdravotných sestier je sedem a plus jedna vrchná. Tá je priamo nadriadená ostatným zdravotným sestrám, ako takým. Nasleduje primár a jeho dvaja zástupcovia. Kristína na oddelenie nastúpila hneď ako skončila školu. Absolvovala Strednú zdravotnú sestru, spravila si vyššie dvojročné vzdelanie a tak sa mohla pýšiť titulom Mgr. zdravotná sestra.Ako absolventka Strednej zdravotnej škole na ulici kapitána Nálepku tri a absolvovaní spomínaného vyššieho zdravotného štúdia, mala iba teoretické znalosti, trebalo ich iba pretaviť do každodennej praxe.
Kolegyne jej veľmi ako nováčikovi pomohli, bola jednoducho dobrá zdravotná sestra na toľko, že ju po jednej z porád Mária Stražná, vrchná sestra zastavila a povedala jej, aby za ňou prišla do jej kancelárie, chce sa s ňou medzi štyrmi očami rozprávať. Kristína mala čisté svedomie, svoju prácu vždy odviekla skvele, so žiadnou zdravotnou sestrou – s kolegyňami nemala žiadny spor, nikdy z oddelenia nič nevynášala, nepletkovala... Keď prišla Máriu Strážnu našla sedieť za svojim pracovným stolom.
„ Prišla som , pani vrchná, ako ste ma volala.“
„ Sadnite si prosím. Dáte si kávu, alebo čaj.“
„ Poprosila by som radšej čaj, kávu som už mala.“ vrchná pristúpila ku kanvici , nechala zovrieť čaj, pre seba si spravila kávu, pre Kristínu čaj...
„ Zavolala som Vás kvôli tomu, že o rok odchádzam do predčasného dôchodku z rodinných dôvodov. Mám veľmi chorú matku a treba ju doopatrovať. Ste pracovitá, som s Vami spokojná, Máte titul..., k tomu ste milá, inteligentná, a preto by som Vám chcela povedať neodchádzajte z oddelenia na iné pracovisko. Keď pôjdem do spomínaného dôchodku, vymenujem Vás, hoci ste mladá, za vrchnú sestru.. Prijímate túto funkciu? “
Kristína sa zamyslí, premietne si celú situáciu a rozmýšľa, určite si finančne polepší a bude pracovať iba osmičky, žiadna denná, žiadna nočná.
„ Áno, prijímam...“
„ To som rada.“ Povie vrchná sestra, popíja kávu, Kristína čaj a obe sa nezáväzne rozprávajú.... Keď Kristína vyjde z pracovne Márii Strážnej, vrchnej sestry, od šťastia ju zaleje ju pot, nedokáže sa ani len nadýchnuť nečakala to.
Vojde do ošetrovne a pracuje ďalej.